Otázniky Antona Vydru: Obri na pleciach trpaslíkov
Anton Vydra
Sme ako obri na pleciach trpaslíkov. Viem, viem, malo by to byť presne naopak, no keď občas sledujem, s akým opovrhnutím sa náš vek pozerá na dejiny so všetkými tými ich omylmi a prešľapmi, mám pocit, akoby sme si vzájomne vymenili roly.
Ján zo Salisbury, žiak Petra Abélarda a neskôr tajomník Thomasa Becketta, nás vo svojom spise Metalogicus z roku 1159 informuje o obľúbenom prirovnaní Bernarda zo Chartres, ktoré sa už dnes stalo — na jeho škodu — iba ošúchanou floskulou. Podľa Bernarda sme ako trpaslíci na pleciach obrov, a to, že vidíme viac a ďalej, nie je vecou nášho ostrejšieho zraku alebo vyššej postavy, ale je to vďaka mohutnosti našich gigantických predchodcov, ktorí nás nesú a svojou veľkosťou dvíhajú nahor.
Bernard nepovedal, že nás tí obri z minulosti presahujú, zatieňujú, umenšujú alebo robia smiešnym zrnkom v okolitej púšti. Kdeže! Povedal, že nás dvíhajú, pozdvihujú. Tak je to vždy, keď sme v kontakte s ľuďmi, ktorí sú veľkí svojím myslením a životom. Možno taký trpaslík ostal aj naďalej trpaslíkom, no nie s pocitmi menejcennosti a ničotnosti. Spoznal svoju hodnotu: je trpaslíkom, ktorému bolo dané vidieť viac a ďalej, než videli obri pred ním. Vďaka nim.
Lenže čas prináša rôzne premeny. Pohľad dozadu sa pokladá za regres, za neužitočné mlátenie prázdnej slamy, vraj sú to síce milé historky, no treba žiť realitou. Iste, o tom predsa nik nepochybuje. Len tá revolučná zámena vie prekvapiť. Dnešný človek (nie vedec, skôr taký ten, čo vie trochu toho, trochu tamtoho) sa pokladá za obra, lebo veď také veľké, obrovské, obrie poznanie ľudstvo dosiahlo. Dokážeme, čo iní pred nami nedokázali. Oproti nášmu bolo ich poznanie také maličké — a priblíži k sebe palec a ukazovák, no nespojí ich. Pravdaže, prizná si, nedosiahol to on sám, ale ľudstvo ako také. No aj tak sa cíti súčasťou prítomnej, aktuálnej, dnešnej veľkoleposti. Minulosť máme za chrbtom, dívať sa treba vpred. Nuž, hľaď zrakom jastrabím!
Keď sa dnešní obri postavia na plecia trpaslíkov, chudákom maličkým sa podlomia nôžky, zlomí chrbtica a v jedinom okamihu ich obri načisto rozpučia. Po trpaslíkoch neostane ani pamiatka. A tak trpaslíci obrom nijako nepomôžu vidieť viac a ďalej. Obor totiž aj naďalej vidí len toľko, koľko videl aj na začiatku. Bez zmeny, bez rastu, bez povznesenia a vyzdvihnutia. Obor ostal obrom, no už nepozná ten pocit, že mu bolo odniekiaľ dané vidieť ďalej a viac, než trpaslíkom pred ním. Preňho je to samozrejmosť.
Zdá sa mi, že prirovnanie Bernarda zo Chartres bolo veľmi silné. No čo z toho? Vyslovil ho len jeden rozpučený stredoveký trpaslík, ktorého slová nemajú ako pohnúť dnešnými nemotornými a konzumnými obrami, čo pojedli celý svet a ich hlad sa tým nijako neutíšil. Čím sa teraz zasýtia?