.otázniky Antona Vydru: Hlupáci s budzogáňmi
.anton Vydra
Minule sa ma jeden kamarát opýtal, či mu viem ako filozof objasniť hlúposť. Nevedel mi položiť aj nejakú ľahšiu otázku? Hlúposť veru objasniť neviem. A vlastne ani netuším, či sa vôbec dá objasniť niečo také temné, ako je stupídnosť. Páči sa mi však, ako si hlúposť predstavoval stredoveký človek. Je to veľavravná predstava.
Latinský výraz pre hlúposť je stultitia a hlupák bol stultus alebo insipiens, čo znamenalo skôr blázon. V 13. a 14. storočí bolo bežné zobrazovať hlupáka ako divocha, často v otrhanom odeve alebo nahého, bosého alebo len s jednou topánkou, neraz s vtáčím perím na hlave (ako u indiánskych náčelníkov), s poľutovaniahodným výrazom v tvári a s obrovským kyjom alebo budzogáňom v ruke.
Takto vyobrazil Hlúposť ako neresť sám veľký Giotto v roku 1305 na freske v Kaplnke Scrovegniovcov v Padove. Takto vidíme hlupáka aj na jednej z tarotových kariet Visconti-Sforza z polovice 15. storočia. Takto je zobrazený aj v jednej francúzskej knihe hodiniek z roku 1276 v iluminovanom prvom písmene žalmu 53, ktorý sa začína slovami: „Blázon si v srdci hovorí…“ A presne takto vyzerá bláznivý hlupák na začiatku toho istého žalmu aj v inom francúzskom žaltári, ktorý vznikol o dobrých dvesto rokov neskôr.
Dalo by sa tu donekonečna hovoriť o neveľmi zdvorilom postoji stredovekého a renesančného človeka ku kmeňovým spoločenstvám rôznych etník, k ich postoju k divochom a divošským spôsobom, identifikovaných neraz s kanibalizmom. Bolo v tom veľa predsudkov, veľa pohŕdania inakosťou, veľa civilizačného povýšenectva. Dozvuky tohto postoja doliehajú ešte aj na Shakespeara, v prípade ktorého by sa dalo jeho Kalibana v Búrke celkom dobre ilustrovať aj prostredníctvom Giottovej fresky. A to aj napriek tomu, že zrejme poznal esej Michela de Montaigne o kanibaloch, v ktorej tento filozof hovorí, že mu na cudzích etnikách — aspoň z toho, čo počul — nepripadá barbarské ani divoké nič a že barbarským nazývajú ľudia väčšinou to, na čo nie sú navyknutí.
No tá stredoveká predstava vyrástla z nejakého základu, a tým bol rozdiel medzi civilizovanou a necivilizovanou bytosťou. Keď si hlupák nasadí na hlavu korunu z vtáčích pier a do rúk si vezme budzogáň, cíti sa ako kráľ. Áno, áno, aj ja som si hneď spomenul na Kráľa Ubu od Alfreda Jarryho. Ako veľmi by sa mu len podobal! No stredoveký kráľ-hlupák stojí oproti kráľovi civilizovanej zeme, ktorý je odetý v bohatých, krásnych šatách, na hlave sa mu trblieta zlatá koruna vykladaná drahokamami, v rukách má meč alebo umelecky vyhotovené žezlo. Giottovým náprotivkom Hlúposti je zas cnostná Rozvaha (Prudentia), s perom v jednej ruke a konvexným zrkadielkom v druhej. Hrubé spôsoby sú tu teda opakom jemných spôsobov, drsná príroda je protikladom toho, čo dokáže ľudské umenie, remeselná zručnosť alebo veda.
Stredoveký hlupák vie len biť hlava-nehlava svojím kyjom po tom, čo mu príde do cesty, nemá poňatia o presných rezoch, detailoch a jemnosti, nepozná nástroje, žije čisto animálne, hrubo a z jeho úst nedokáže vyjsť nijaká rozumná reč, len akési pazvuky bez zmyslu a bez významu — slovom, je to neotesanec.
V niečom je však tá stredoveká predstava výrečná aj bez onoho prirovnávania k divošským kultúram: v tých budzogáňoch. Trieskajú nimi po všetkom, čo sa im sprotiví, sekajú do vecí bez jemnejšieho rozlišovania, bez rešpektovania toho, čo dosiahla ľudská vynaliezavosť. Len rozdrúzgať, rozprášiť, vymlátiť, čo sa dá. A cítiť sa pritom ako králi, na ktorých nik nemá. Naozaj to z nášho sveta zmizlo spolu so stredovekom?